Stredná zdravotnícka škola Michalovce rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať.
V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

Tu nás nájdete

Žlté svetlo

  • Podrobnosti:
    Napísal/a: Jana Myšlanová, III. PSB, ŽŠR, jazyková korekcia Mgr. Adela Makšimová

  • 09-september-2021 06:30
obrázok prevzatý z blogu https://blog.sme.sk/pecho/fotografie/jude-part-2

Dnes 9.9.2021 je Deň obetí holokaustu a rasového násilia a Svetový deň prvej pomoci. Začítajte sa do článku, ktorý napísala naša žiačka.

Žlté svetlo

Spravil som to. Práve som... navždy som zavrhol...
Počas toho, ako píšem tieto riadky mi je jasné, že som jednou nohou v hrobe, ale skutok, ktorý som práve učinil ma priviedol späť do minulosti. Je to presne štyridsaťpäť rokov, čo som to tajomstvo v sebe držal ako v Pandorinej skrinke. Nemám silu spísať tu všetko, čo by som chcel... ale s toľkou ťarchou už nevládzem dýchať. Spína mi hruď, cítim, ako mi krv pomaly tuhne v žilách. Je to aj preto, že sa na sklonku januára poriadne ochladilo, a zem už tak nehreje. Sme v podzemnom bunkri sme - odsúdení.
Trasúcou rukou teda konečne vám ponúknem svoj osud. Prezradím, čo sa mne, Nemcovi Hansovi naozaj stalo. Odmalička som vyrastal len s mamou a otcom, brat či sestra mi neboli súdení. Rodičia mi dávali všetku lásku, ktorú som ako dieťa potreboval. Doteraz sa pamätám na mamine smaragdové oči sa kučeravé vlasy, za ktoré som ju neraz potiahol. Fascinovali ma. Nesmiem zabudnúť na jamky, ktoré jej lemovali lícne kosti, keď sa usmiala. Otca si pamätám ako urasteného chlapa s modrými očami a farbou vlasov ako slnečné lúče, čo spaľovali zem. Bol mojím vzorom, odvážnym a zdatným vojakom, ktorý bráni krajinu, vlasť a svoju rodinu. Mama pracovala ako opatrovateľka starých ľudí. Otec jej to vyčítal, vraj máme dostatok peňazí, a preto sa nemusí takto ponižovať. Mama ho, ale nepočúvala a do práce sa vždy tešila.
Jedného dňa bol otec v službe a ja som nedočkavo doma čakal mamu, ktorá opatrovala starú pani len o dva bloky od nášho domu. Pamätám sa, že som bol hladný a nedočiahol som na chlieb na poličke. Mal som len šesť rokov. Vždy mi večeru starostlivo pripravia na stôl, no otec si ju asi uchmatol skôr. Vybral som sa za mamou. Cestu som poznal veľmi dobre, no tma na ulici podnecovala moju detskú fantáziu. Vedel som, že pouličné lampy by mali každú chvíľu zažnúť. Ani to ma neposmelilo. Len pár krokov mi chýbalo k tomu, aby som sa dostal k domu pani Schmidtovej, keď som začul opilecký smiech. Boli to štyria vojaci, ktorým už skončila šichta a namierili si to rovno do pohostinstva. Bolo jasne vidieť, že si cestou už dali do nosa. Napriek tomu, že otec nikdy nepil, už ako malý som vedel, čoho sú takí ľudia schopní. Zrazu ma v myšlienkach prebudil hlas mojej mamy. Lúčila sa so starou pani a uberala sa domov. Už už som chcel vybehnúť spoza kríku a objať ju, keď na ňu jeden z tých chlapov zavolal. Už neviem, čo to bolo, ale videl som na mame, že sa bála. Snažila sa utiecť, no schytil ju a strelil jej poriadnu facku. Mama ležala nehybne na zemi. Ja, učupený v kríku, som sa nevedel ani hnúť. Nechali ju tam. Po chvíli som sa odvážil vybehnúť za ňou. Volal som na ňu, prihováral sa k nej, hladkal som ju po líci... neprebrala sa. Keď som sa ju pokúsil postaviť, kučeravé vlasy jej odkryli krvavú ranu na hlave. Spomenul som si, že mi pred spaním čítala rozprávku o zázračných slzách, ktoré uzdravovali a slzy, ktoré mi už dávno stekali po tvári som jej namieril na ranu. Človek by povedal, že som bol blázon, no ja som bol len dieťa. Milujúce dieťa, vychované pomáhať tým, ktorý to potrebujú. Slzy sa miešali s kvapkami krvi a vtedy som pochopil, že už viac nič nezmôžem.
Bola tmavá noc, nikde nebol nik, kto by mi pomohol. Nevydal som zo seba ani hláska. Ležal som tam s ňou do rána a rozmýšľal som... Zabil ju, mamu zabil. Bol to... vojak. Povolanie, ktoré som odmalička bral ako šľachetné a najväčším vzorom mi v ňom bol otec, sa behom jednej potemnelej noci stalo slovom, ktoré už nikdy viac v živote nevyslovím. Vtedy som znenávidel všetko. Nemeckých vojakov, celé Nemecko, vlasť, a vlastne - aj otca. Vinil som ho za to, že pracoval s takými ľuďmi. Nenávidel som ho. Nechcel som ho ani vidieť! Vykričal som mu všetko, čo sa v tú prekliatu noc stalo. V tú noc som cítil, že sa vzďaľujem z krajiny detstva, že som stratil svoj domov. Nechcel som chodiť do školy, nevychádzal som z domu a potajomky som utekal do chudobincov pre siroty a tváril sa, že som jeden z nich, aby som s otcom viac nemusel byť.
Ani neviem kedy, kde, ako a sirotou som sa stal. Otca som stratil už dávno predtým, ako umrel v boji. Nový domov som si našiel v hlbokom lese, kde som si postavil malú chalupu. Spoločnosť mi občas robili len túlavé psy, čo sa dali zlákať vidinou jedla. Každú jednu noc som mal pred očami obraz mamy, ktorá ležala na zemi a tie nemecké špiny ju obišli a ešte sa na tom smiali. Nemám už veľa času, kým nás tu v bunkri hlboko v lese tie špiny nenájdu, a tak budem písať rovno o tom, ako som nadobro zanevrel na celú nemeckú rasu.
Bol sychravý deň, kedy búrka zúrila a nebo naznačovalo predzvesť niečoho zlého. Započul som divný zvuk. Najprv som si myslel, že ma opäť svojou návštevou poctila svorka divých psov, no v kostiach som cítil, že to bude niečo iné. Schmatol som vlastnoručne vyrezanú palicu zo smrekového dreva a pobral sa von. Nebola ešte úplná tma, a tak som to dokázal aj bez lampáša. Ticho prerušilo hlasité zastonanie. Bol to človek. Nasledoval som stonavé zvuky, ktoré ma doviedli až k rokline. Vtedy som ho uvidel. Malý chlapec... Ležal tam a snažil sa postaviť, no už z diaľky som videl, že sa mu v nohe zakliesnil konár. Bál sa ma. Kričal, no nevedel som, či to adresuje mne, alebo sa zvíja od bolesti, ktorá musela byť ukrutná.
„Hilfe, hilfe.“ Povedal som a dlaňou som si ťukal na hruď, aby sa chlapec nevyplašil.
Chlapec stíchol. Pochopil, že mu nechcem ublížiť. Opatrne som ho vytiahol a zaniesol do chaty. Môj stôl, ktorý slúžil na krájanie rýb z neďalekého potoka, sa v okamihu zmenil na operačný stôl. Musel som oprášiť základy ošetrovania, ktoré nás učili v sirotinci, pretože som vedel, že chlapec to do rána nemusí prežiť. Našťastie konár sa nenachádzal v blízkosti veľkej cievy a neprerazil celú nohu. Musel som ho vytiahnuť, kým sa infekcia z toho špinavého dreva nerozšírila ďalej. Na upokojenie som mu dal bylinky, ktoré mi mama dávala, aby utíšila bolesť pri detskom poranení. Neviem ich názov, no viem, ako vyzerajú a v lese ich rástlo požehnane. Zabralo to a ja som mohol konať. Vzal som niekoľkoročnú fľašu chľastu a nalial som mu to opatrne do rany. Zvíjal sa, no musel niečo vydržať. Nalial som si ho aj na ruky a schytil som konár, ktorý som jedným ťahom vybral von. Bolo to rýchle a prekvapilo ma, že chlapec bol veľmi statočný. Boh vtedy stál pri nás, pretože krvi tieklo len málo. Nalial som tam ešte trocha chľastu a vybral som z truhlice šatku, ktorá patrila ešte mame. Nikdy som ju nepoužil, bola úplne čistá. Jediná čistá vec v tej chalupe, pretože prať sa mi veľmi nechcelo. Obvinul som mu nohu a poriadne som ju spevnil, aby som zabránil krvácaniu. Mal na sebe vestu a pod ňou len košeľu, ktorá bola už aj tak celá špinavá, tak som mu chcel dať niečo čisté. Zrazu som zatajil dych... Na košeli mal vyšitú, kedysi, žltú hviezdu. Bol to... Žid.
Aj napriek tomu, že som žil hlboko v lese a sám, vedel som, aké zverstvá sa dejú v celom Nemecku. Bol som celkom oboznámený aj s rozkazmi, ktoré ten diabol zadával a mútil hlavy stovkám ľudí, ktorí si mysleli, že konajú dobre. Vojaci, nie, tie špiny zabíjali nevinných ľudí. Obmedzovali ich ľudské práva a spravili z nich ľudské nič. Mňa si Führer svojimi rečami nezískal a už vôbec som sa ho nebál! Len by ma pri najhoršom zabil, a tým by mi vlastne urobil veľkú láskavosť. Vedel som, že pomôcť židovskému chlapcovi znamená len jedno. Smrť! Bol to len malý chlapec. Chlapec, ktorý mal veľký strach. Rodičia mu určite poradili, aby utiekol, kým ich nechytia. Rozhodol som sa mu pomôcť. Chcel som ho tu ukrývať, kým mi to okolnosti dovolia. Bola to aj moja malá vojna – vojna proti tým, ktorí mi zabili matku. Vojaci ho chceli zmárniť a ja, ja ho neprezradím. Trvalo mi dlho, kým som z neho dostal nejaké slová. Volal sa Uriel. Vraj to znamená: moje svetlo je Boh. Sám som ho niekoľkokrát pristihol, ako sa modlí v kúte a prosí o pomoc pre matku, otca a dvoch bratov. Bolo mi jasné, že ich už neuvidí, no nechal som mu vieru v jeho sny. Nemal som to srdce. Strávili sme takto spolu pol roka, naučil som ho chytať ryby a brániť sa nožom. Akoby som cítil, že tú temnotu v mojom srdci Uriel pomaly vyhnal. Bál som sa len jedného, kedy nás tu nájdu.
Tieto riadky píšem s Urielom v objatí. Sme tu, hlboko v podzemnom brlohu. Prehľadávajú celý les... Cítim, že moja spoveď pred Bohom sa pomaly končí. Všade okolo počuť vybuchujúce granáty, už to nie je len hra na schovávačku.
Bože... Nedokázal som ho ochrániť, no dal som mu nádej. Nádej, že aspoň nachvíľu môže žiť pokojný život. Púšťam pero, pretože sa mi veľmi trasú ruky. Áno, bojím sa aj ja. Kým neumriem, budem oboma rukami pevne držať toho malého židovského chlapca, ktorý mi žltou hviezdou rozžiaril môj temný život samotára. Porúčam sa do Tvojich rúk, Bože!

SZŠ Vstúpte ...

Vzdelávacie centrum Microsoft